Vitajte

Horná Nitra, ktorá vyniká prírodnými krásami a má veľmi dobré klimatické podmienky, je významná aj svojou bohatou históriou. Toto malebné územie so svojimi prírodnými scenériami patrí k najstarším osídleniam pravekého človeka v staršej dobe kamennej.

Bojnice ležia na juhovýchodnom úpätí Malej Magury, na západnom okraji Prievidzskej kotliny.Hrad Bojnice je neodmysliteľnou súčasťou panorámy Hornej Nitry. Patrí k významným historickým a architektonickým pamiatkam na Slovensku. Pre mesto Bojnice sú charakteristické liečivé termálne pramene. Ich existenciu máme doloženú v najstarších písomných prameňoch na Slovensku (napr. v listine kráľa Kolomana z r. 1113).

Zoologická záhrada sa rozprestiera na rozlohe 30 ha. Plní poznávaciu a výchovnú funkciu a svojím oddychovým prírodným areálom vytvára vhodné prostredie pre znovuzískanie biopsychickej rovnováhy človeka. ZOO vlastní okolo 300 druhov domácej a cudzokrajnej fauny.

Z ostatných atrakcií si mimoriadnu pozornosť zasluhujú dve výrazné prírodné lokality: Hradná skala a Prepoštská jaskyňa. Hradná skala je doteraz najstaršou paleolitnou lokalitou v Bojniciach. V útrobách hradnej kopy sa nachádza hradná jaskyňa. Prepoštská jaskyňa sa nachádza na juhozápadnom okraji travertínovej terasy pod bojnickou farou a je významným dokumentom osídlenia Horného Ponitria v staršej dobe kamennej.

Hradby, ktoré nadväzujú na zámocký objekt, boli postavené v 17. storočí na obranu proti Turkom.

Gotický kostol sv. Martina zo 14. storočia bol viackrát prestavovaný. Veža aj celé vnútorné zariadenie je z polovice 17. storočia.

Ak chceme hovoriť o našom urbárskom spoločenstve v Bojniciach, je treba sa vrátiť o niekoľko storočí do minulosti.

V rámci zväzku hradného panstva v priebehu druhej polovici 13. a prvej polovici 14. storočia sa vyvíja z pôvodnej hradnej trhovej osady pod hradom Bojnice mestečko Bojnice na úrovni juristikcionálneho mesta. Mestské privilégiá obdržalo v kráľovskej listine 22: februára 1366. Mesto dostalo neskôr aj jarmočné právo s dvomi výročnými jarmokmi. Na úrovni bola tiež remeselná cechová výroba organizovaná v samostatných cechoch. Kvalitné výrobky bojnických majstrov šírili dobré meno bojnických cechov. Na jarmoky do Bojníc chodili kupci nielen z blízkeho ale aj zo vzdialenejšieho okolia.

Plnší rozvoj mestečka bol obmedzovaný závislosťou od zemepána. Jeho priazeň alebo tvrdý útlak záviseli aj od hospodárskych a mocenských pomerov vtedajších čias. Zemepáni Bojníc a celého panstva v 16. storočí boli Thurzovci. Za nich sa po bojoch s Turkami v našom regióne (r. 1530 a 1599) opäť upevňuje a rastie obchodný a hospodársky význam Bojníc. Poddanský vzťah mesta Bojníc k zemepánovi v tomto období najlepšie vyjadruje najstaršie zachovaný urbár hradu Bojníc z r. 1614. Po vymretí bojnickej vetvy Thurzovcov dáva cisár majetky hradu Bojnice Pavlovi Pálffymu, ktorý vedel dobre využiť hospodársky i strategický význam Bojníc (cez Bojnice viedla dôležitá poštová a obchodná cesta z Viedne až do Krakova). Cisár Ferdinand III. vyhovel žiadosti Pálffyho a potvrdil nové výsady a poriadky mesta Bojnice, ktoré ako poddanské mesto zostali v majetku Pálffyovcov až do zrušenia poddanstva v Uhorsku.

Terajšie urbariáty vznikli zo slova úrbár = kniha, v ktorej boli zapísaní poddaní pracujúci na poliach a lesoch panstiev. Po zrušení nevoľníctva (poddanstva) sa im dala do vlastníctva evidovaná časť lesov a pôdy. Takto sa podiely z lesov a polí dedili z pokolenia na pokolenie. Po znárodnení v roku 1948 sa urbariáty zrušili a vznikli družstvá, ktoré prebrali určitým spôsobom model urbariátov. Po roku 1989 sa začali vracať majetky podielnikom a vznikli spoločenstvá na historickom základe bývalých urbariátov, ale nevznikli na účely podnikania. Občiansky zákon z roku 1995 ustanovil presné podmienky vzniku pozemkových spoločenstiev, ktoré platia dodnes.

Tak ako v iných mestách a obciach v rokoch 1991 – 1992 sa začali organizovať prvé skupinky starších žijúcich bývalých urbaristov, začalo sa i v našom mestečku Bojnice s hľadaním potrebných dokladov alebo údajov o bývalých urbárnikoch v našom okolí. Našťastie sa našli u jedného z nich zoznamy s potrebnými údajmi, a to u pána Solárika. Na základe týchto sa začala formovať skupina nadšencov okolo pána Ing. Cmarku Gustáva a Briatku Oskára, ktorá vytvorila komisiu pre riešenie vrátenia lesného a pasienkového hospodárstva s nasledovným obsadením:

predseda – Ing. Cmarko Gustáv
tajomník – Benca Peter
hospodár – Briatka Oskár
členovia – Solárik Jozef
Ludík Kazimír

Títo pracovníci už začiatkom roku 1992 začínajú hľadať skutočných členov bývalého urbárskeho spolu resp. ich najbližších príbuzných, aby mohli založiť novú databázu s uvedením všetkých dôležitých údajov pre založenie novej urbárskej organizácie. Dňa 11.7.1992 schôdza terajších členov schválila členský príspevok vo výške 100 Kčs na člena z dôvodu krytia vznikajúcich nákladov. Dňa 14.7.1992 bola podaná prihláška do Slovenského združenia vlastníkov spoločenstiev obecných lesov. Dňa 22.7.1992 bol založený peňažný denník pre evidenciu príjmov od jednotlivých členov. Ďalšie prípravné práce smerovali k zvolaniu zakladajúceho valného zhromaždenia , ktoré sa konalo dňa 24.7.1992. Na tomto zhromaždení boli prijaté stanovy a tieto boli potvrdené Ministerstvom vnútra SR dňa 16.11.1992.

Pozemkové spoločenstvo  bolo zaregistrované na základe zmluvy o založení spoločenstva s právnou subjektivitou podľa § 11, zákona NR SR číslo 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách na Obvodnom úrade v Prievidzi. Po zvolení orgánov spoločenstva začali tieto vykonávať aktivity s cieľom hospodáriť a zveľaďovať spoločný majetok v prospech jeho vlastníkov.