Bohaté budú krajiny s vodou. A tá sa tvorí v živom, zdravom a vitálnom lese

adminLeave a commentBohaté budú krajiny s vodou

„Obavy z nedostatku vody rastú, na Wall Street špekulujú… Na finančných trhoch bude možné obchodovať s vodou rovnako ako s ropou, či so vzácnymi kovmi. Umožnia to špeciálne kontrakty, ktoré tento týždeň zavádza americká burzová spoločnosť CME Group. Farmári by vďaka nim mali mať jasnejšiu predstavu o vývoji ceny  vody a investori budú môcť špekulovať na jej rast, či pokles“. Koniec citátu zo strohej informácie z 10. decembra 2020 FinWeb HN.

Foto: Jozef Marko: Jozef Spevár na snímke vpravo, so synom a kolegom

A je to tu. Ktorý štát bude bohatý? Ten, ktorý bude mať vodu, zdroje vody. Tvrdím to už dávno. V máji 2015 som sa zúčastnil ako vedúci delegácie za Slovenskú republiku na Svetovom fóre o lesoch Organizácie spojených národov v New Yorku. Zúčastnilo sa tam cca 170 štátov z celého sveta. Už tam rezonovala otázka vody. Pochopil som to najmä pri neformálnych, bilaterálnych rokovaniach, čo bude voda za artikel a že kvôli vode raz môžu byť vojny. Chcem veriť, že sa toho nedožijem.

Inštitút ekonomických a spoločenských analýz (INESS) navrhuje v rámci tretej vlny privatizácie sprivatizovať okrem iného aj štátne lesy a štátnu pôdu. „No paráda“. Bohatí saudsko-arabskí šejkovia, ktorí zbohatli zo ziskov z ropy, postavili megalomanské, prepychové mestá a rezorty na piesku v mori alebo pri mori, kde nie je pitná voda a ktorým určite ostali z ropy ešte nejaké „úspory“, si môžu mädliť ruky. Prečo? Pozor! My Slováci máme od prírody takú zvláštnu vlastnosť, to zvykne vravievať jeden môj kolega, že za peniaze zapredáme aj dušu, nie ešte nejakú vodu alebo zdroje vody. Som presvedčený, že zodpovední za tento štát už konečne pochopia, že v prípade vody ide do tuhého.

Naše lesy sú národné bohatstvo nás všetkých a bezpochyby pri 41 – 45% lesnatosti Slovenska sú zároveň najväčším zdrojom vody. Skoro 50% lesov na Slovensku sú na liste vlastníctva Slovenskej republiky, čiže nášho štátu, nás všetkých. Spravuje ich v mene štátu štátny podnik LESY SR. Ja osobne po 33 ročnej praxi u štátnych lesov som presvedčený, že hospodárime odborne a profesionálne v duchu odkazu J.D. Matejovie, aby sme ich zanechali našim potomkom pre osoh a úžitok. Ešte raz pripomínam,  že vlastník je štát a súčasný správca, obhospodarovateľ – štátny podnik. Sú polemiky, či je štát dobrý gazda alebo nie. To tu teraz rozoberať nechcem, bolo by to na ďalší článok.

Vráťme sa k lesu, vode, zdrojom vody a ostatným úžitkom lesa, ktoré naša spoločnosť, občania alebo teraz tak politicky preferovaná „spoločenská objednávka“, či Vinšovsky „nároková skupina“ tak samozrejme, prirodzene a zadarmo z lesa užíva. Chceme plasty? Nechceme. Nároková skupina, občania, „spoločenská objednávka“ potrebujete k svojmu dennodennému životu drevo alebo výrobky z dreva? Áno alebo nie? Stoličku, stôl, posteľ, nočný stolík, skriňu, podlahu, krov, truhlu, kolísku, varešku, drevenicu, papier… veď to všetko je z dreva, jedinej našej obnoviteľnej suroviny a dokonca, čuduj sa svete, aj najekologickejšej! Chceme ísť do lesa na hríby, jahody, prechádzku, turistiku, rekreáciu, bicyklovať? Chceme. Teraz zvlášť, keď zúri korona a cestovanie do zahraničia je obmedzené.

Čo nám toto všetko, čo som písal poskytuje? No predsa les. Aký les? Som presvedčený, že všetci lesníci, ale aj občania, spoločnosť sa zhodneme, že zdravý, vitálny, živý les. Kde bude takýto les? Predsa tam, kde sú odborní, vzdelaní, múdri lesníci, ktorí sa generačne o les starajú a ochraňujú ho už storočia, ktorí v ňom hospodária tak, aby sme mali z neho úžitok a osoh všetci občania tejto krajiny. V takomto lese sa bude tvoriť a vznikať voda.

Doteraz boli bohaté tie krajina a štáty, kde bola ropa, zlato, diamanty. Ropa sa už pomaly míňa a nahrádza inými, alternatívnymi, ekologickejšími zdrojmi energie. To sa dá a kvôli životnému prostrediu a klimatickým zmenám aj musí. Ale voda? Voda je pre spoločnosť a človeka tak dôležitá ako krv v žilách. Nahradiť ani vyrobiť sa nedá. Nespravme a nedopustime s lesnou pôdou to, čo sa nám „úspešne“ už 31 rokov darí s poľnohospodárskou pôdou – najúrodnejšia = priemyselné parky, alebo nám zarastá a pustne. Potraviny na 60-70% dovážame. Poučme sa! Aspoň lesnú pôdu, to je vlastne les a z neho vzduch, voda, drevo a všetky tie vyššie spomínané celospoločenské funkcie, ktoré nám prinášajú osoh a úžitok, si zachovajme a vážme! Majme aspoň k tomuto generačnému dedičstvu našich predkov úctu. Toto nech je memento pre našich, nami volených politikov. Memento pre všetky nárokové skupiny, občanov alebo teda „spoločenskú objednávku“.

Záverom sa znovu pýtam: Kde bude život? Tam, kde bude voda. A kde bude voda? Tam, kde budú zdravé lesy. A kde budú zdravé lesy? Tam, kde budú uvedomelí, odborní, telom a dušou zanietení lesníci, ktorí berú svoje povolanie ako poslanie. Tak ako učiteľky a učitelia, ktorí nás učili. Ako doktori, ktorí nás ošetrujú a liečia. Ako opatrovateľky v domovoch sociálnych služieb. Dopestovanie zdravého lesa trvá aj tri – štyri generácie. To je rozdiel oproti výrobe jogurtov, áut a pod. Toto nezmenia žiadne moderné terminusy – technikusy, to je príroda, večný kolobeh bytia a žitia človeka, prírody, ktorý funguje po stáročia. Uvedomme si  to, rešpektujme to, podľa toho rozmýšľajme a konajme so zdravým rozumom. Nič viac, nič menej.

Ing. Jozef Spevár

(Autor je odborný lesný hospodár, dlhoročný pracovník š. p. LESY SR, v ktorom pôsobil na viacerých manažérskych pozíciách a pracoval aj vo vedení ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka“)

(ZDROJ: www.lesmedium.sk)

Medvedia služba medveďom

adminLeave a commentMedvedia služba medveďom

Pracujem na mestských lesoch v Banskej Bystrici, ako riaditeľ, ale aj ako poľovný hospodár, nakoľko máme aj mestský poľovný revír na území mestských lesov. Od roku 2007, kedy som nastúpil do tejto práce, som sa často stretával s problémom synantropných jedincov medveďa hnedého, ktorí v nočných hodinách, ale niekedy aj cez deň navštevovali kontajnery s odpadom po okolitých dedinách, či lozili pomedzi lavice na amfiteátri v meste. Nakoľko sa jedná o chráneného živočícha a vybaviť odstrel jedinca, ktorý už nemá rešpekt pred ľuďmi, bol nemožný, začal som to riešiť tak, ako ma to naučili lesníci v Poľsku, Chorvátsku, Fínsku, teda snahou udržať medveďa v jeho prirodzenom prostredí,  v lese. Ako? Aby nemusel hľadať potravu v dedine, či meste, doniesol som im potravu domov, do lesa.

Čo bolo a je príčinou, že medveď zišiel z hôr do civilizácie ? Jednoznačne hlad ! Medveď je mimoriadne inteligentné a zároveň plaché zviera. Keď môže, človeku sa vyhne. Je zvedavý a dovolím si tvrdiť, aj priateľský. Ale hlad je zlý. A v lesoch prirodzenej potravy pre tak veľké množstvo medveďov už nie je. Červené maliny už u nás v horách nie sú, nemáme holoruby na ktorých predtým rástli, černice nestačia dozrieť, za týždeň ich medvede poobžierajú a čo teda majú žrať zvyšok roka, pokiaľ nezaľahnú na nepravý zimný spánok?  Pozbierajú ešte zopár zdochlín, či zbytkov po vlčej koristi, zopár drienok a šípok, ale to všetko je neskutočne málo pre veľký obsah medvedích žalúdkov.

Aktívne sme sa zapojili pred pár rokmi do monitoringu medvedej populácie, zbierali sme medvedí trus, vzorky srsti zo stromov, ktoré sme predtým natreli bukovým dechtom a obkrútili ostnatým drôtom. Na základe rozborov DNA z takto odobraných vzoriek tu pán profesor Paule identifikoval 48 jedincov medveďa. Priemerný ročný prírastok medvedích mláďat je u nás 18 kusov. Mávame tu medvedičky, ktoré majú 4 mláďatá a 3 medvieďatá sú skoro pravidlom. Zdôrazňujem, že výmera nášho revíru je niečo málo cez 7 000 hektárov. A nie od všetkých medveďov sa nám podarilo pozbierať trus, či iné vzorky. Na takúto výmeru lesa by bolo veľa aj 7 medveďov.

Tak som zriadil krmoviská. Vo vzdialených miestach od obydlí, aby som medvede odlákal od dedín a od kontajnerov, na takých miestach, kde sú naozaj doma . Našiel som zopár zanietených ľudí a za  vlastné peniaze, nie za štátne, ani za firemné, zháňame krmivo donášame ho mackom do ich kuchyne. Robíme tak službu obyvateľom, aby nemali stresy zo stretnutí s medveďmi, aby im tieto nerobili škody na včelstvách, domácich zvieratách či hydine, ale aj na ovocných stromoch, aby sa neprehŕňali v kontajneroch a neolamovali ovocné stromy po záhradách.  Zatiaľ čo zamestnanci ochrany prírody, pod ich kuratelu totiž medveď, ako chránený živočích patrí, aj v tomto roku minú viac ako 10 miliónov eur na monitoring šeliem, vrátane medveďa. Vyhodené peniaze do vzduchu. V období, keď nie sú peniaze na oveľa dôležitejšie veci. Štátom platení ochrancovia sa takmer každodenne premávajú po našich lesoch na drahých terénnych autách, s drahými fotoaparátmi a úžitok žiadny. A medveďom, ani iným šelmám ani za máčny máčik  nepomôžu. Peniaze míňajú vo veľkom, ale nie na reálnu pomoc pre konkrétneho chráneného živočícha, ale na papierovanie a nepoužiteľné projekty.

Prečo vlastne toto všetko píšem? V poslednom čase sa stupňujú tlaky a znásobujú udania od pracovníka ŠOP, člena zásahového teamu medveďa hnedého, že dávame do lesa pre medvede nevyhovujúce krmivo. Chodí nonstop na kontrolu po našich krmoviskách, fotí a udáva nás na všetky svetové strany. Takto to asi robila voľakedy ŠtB. Potajme zháňala kvázi dôkazy a udávala. Porušujú jednoznačne zákon o kontrole v štátnej správe, nikdy sa neohlásia, neukážu poverenie na výkon kontroly, neprejednajú svoje zistenia so mnou, ako zodpovednou osobou, nepošlú nám záznam z kontroly.

Celý svoj život som prežil v lesoch. Nech mi tento pán udavač do očí povie, či kvalitnejšie krmivo si medvede nájdu v kontajneroch v meste, či po dedinách, alebo im kvalitnejšie podávame my. Dávame krmivo presne z tých istých zdrojov, ako kŕmia medvede a ostatné zvieratá vo všetkých ZOO nielen na Slovensku, ale na celom svete. Veľa krát sa zastavia na krmoviskách ľudia, aj ochranári, priamo tam konzumujú chutné ovocie, ktoré má možno len malinkú chybu krásy. To, že medvede žerú smradľavé zdochliny, odpadky po smetných košoch a zhnité ovocie po záhradách ochranárom nevadí ? Vadí im, že žerú ovocie a zeleninu, ktorú im dávame my, aby nechodili po kontajneroch a nestrašili ľudí.

Vždy som vychádzal ochranárom v ústrety vo všetkom, o čo nás požiadali. Odchytili sme medveďa, aby ho mohli naobojkovať, odchytili rysa, tiež ho naobojkovali, pomáhali sme monitorovať vlkov, ale ústretovosť z ich strany, to je sen z kategórie sci-fi. Iba škodiace a nezmyselné zákazy a príkazy. Robím prácu za nich, bez nároku na peniaze zo štátu, robím tým aj službu pre obyvateľov, občanov v našom okolí, aby im chránený živočích nerobil škody a nevyrábal stresy a v neposlednom rade pomáham aj samotným medveďom. Nemám rád, keď zvieratá trpia. A keď trpia hladom  vďaka ochranárom.

Chcem zároveň oznámiť obyvateľom mesta Banská Bystrica, aj obyvateľom okolitých dedín, že som zastavil akékoľvek prikrmovanie zveri. Nemám chuť a čas sa donekonečna iba brániť útokom ochranárov. Múdrejší ustúpi. A s ľudskou hlúposťou sa dá síce nejaký čas bojovať, ale nikdy nie vyhrať. Zdravý sedliacky rozum je pochovaný. A ľudia, ktorí ešte chcú v tejto gubernii niečo prospešné urobiť aj pre ostatných, sú prekážkou. Keby sme boli prikrmovali závadným krmivom, tak za tých 14 rokov, čo to robíme, by už boli všetky medvede vydochli.

Medvede v našich horách tu však budú naďalej v takom istom počte, ako doteraz. Ba ešte viac, pretože ešte nie všetky tohtoročné medvieďatá vodia ich mamy so sebou. Medvede sa nemnožia ako bunky, tým že sa nažerú a hneď sú z jedného dvaja. Tvrdil mi to totiž jeden zamestnanec ochrany prírody, že ich je veľa preto, lebo sa prejedajú tým, že ich kŕmime. Neskutočná hlúposť. Opak je pravdou. Keď medvedí samec musí pri hľadaní potravy prebrázdiť 4 revíry, skôr stretne samicu v čase jej ovulácie a dôjde k páreniu. Nažratý medveď zalezie do hrebeňov pod skalu a chrápe. Ako my, chlapi. Naše ženy by vedeli o tom rozprávať.

Na záver upozornenie: prestali sme kŕmiť, ale medvede ešte nikto neodučil žrať. Budú hľadať potravu všade, kde sa len dá. Opakujem znova, že tak veľký počet medveďov, aký je v našich horách, nemá ani zďaleka dostatok potravy vo svojom prirodzenom prostredí. Budú brať ochranári už konečne za niečo zodpovednosť ? Alebo budú medvede končiť tak, ako skončila mama medvedica Inga?

Blažej Možucha

Mestské lesy Banská Bystrica

Publikované v Radničných novinách, Banská Bystrica

Ako vznikali urbárske spoločenstvá?

adminLeave a commentAko vznikali urbárske spoločenstvá?

Vieme čo je to vlastne urbár? Odkiaľ sa vzal tento pojem, čo znamenal a čo pod tým rozumieme teraz?

Najväčším vlastníkom pôdy v Uhorsku 11. a 12. storočia bol panovník. Za ochranu hraníc krajiny či za iné služby panovník udeľoval svojim verným šľachtické tituly a k nim veľký kus pôdy. Veľmoži potom na pozemkoch usadzovali roľníkov, ktorí pôdu obrábali, a tak prinášali svojim zemepánom úžitok. Z podnetu zemepánov sa v riedko osídlených oblastiach zakladali nové dediny. V intraviláne mala každá sedliacka usadlosť 1 jutro (0,57 ha) – tu stál obytný dom, hospodárske staviská a záhrada. Mimo dediny, v extraviláne, mali sedliacke usadlosti pridelené pozemky na obrábanie. Ich veľkosť bola rozdielna, závisela od pôdnych pomerov, od terénu, od vodných tokov ap. Pôvodne výmera sedliackej usadlosti bola 32 jutár (asi 18 ha), ale ako pribúdalo obyvateľstvo, táto rozloha sa zmenšovala a v 16. storočí sa hovorí o pôvodnej štvrtinovej usadlosti už ako o celej. Roľníci usadení na pôde mohli pridelenú pôdu dedične užívať, nikdy však sa nemohli stať jej vlastníkmi. So zemepánom uzavierali dohodu o trvalom užívaní pôdy. ktorá a už v 13. storočí podchycovala písomne a nazývala sa urbár.Mal platnosť 25 až 30 rokov a nový sa písal po výrazných menách, ktoré za tento čas nastali (s nástupom novej generácie).

Urbár bol vlastne zoznam roľníkov (sedliakov, želiarov a podželiarov) s presným vymeraním obrábanej pôdy a vypočítaním roľníckych (poddanských) povinností voči panstvu.

Roľníci platili trojakým spôsobom za právo žiť na pridelenej pôde:

1. peniazmi – obyčajne vo dvoch splátkach na sviatky sv. Juraja a sv. Michala,

2. robotou – na panskom majeri, v mlyne, ako lovci zveri a rýb, ako povozníci i ako drevorubači v lese,

3. naturáliami – presne stanoveným množstvom poľnohospodárskych plodín, dobytkom, hydinou, maslom, konopným semenom, vajcami, koláčmi ap. – teda všetkým, čo potrebovala panská kuchyňa.

Pokiaľ išlo o lesy a pasienky, zaberajúce väčšiu časť Slovenska, do zrušenia poddanstva v r. 1848 boli vlastníctvom zemepána. Zemepán nepridelil teda každej roľníckej usadlosti patričný kus lesa (takéto prípady boli veľmi – veľmi zriedkavé, rovnako zriedkavé boli i obecné lesy, ktoré mali slúžiť zásobovaniu drevom všetkého druhu pre celú poddanskú obec), ale udelil právo poddanských úžitkov vo svojich lesoch. Roľníci dostávali so zvolením zemepána z lesov palivové a v menšej miere i stavebné drevo a tiež mohli pásť na vyčlenených pasienkoch istý počet dobytka.Ťažba dreva v týchto lesoch sa vykonávala len pre potreby panstva – materiál na nové hospodárske objekty, hrady či na predaj. Poddaní svoje úžitkové právo na les splácali rúbaním dreva a jeho odvozom alebo výrobou krokiev, hrád a šindľov. Zvlášť šindle sa v horských obciach ako Lúky, Lysá pod Makytou, Lednica a Zubák vyrábali v takej kvalite, že boli žiadané až na dolnej zemí. Preto aj urbár stanovoval sedliakom množstvo vyrobených šindľov – v 17. storočí sa od jednej obce ročne odovzdávalo 21 tisíc šindľov. Tak, ako sa zlepšovala poľnohospodárska technika, zvyšoval sa aj počet obyvateľstva. Ornej pôdy začalo byť málo, preto sa so súhlasom zemepána začali vyrubovať lesy a klčovať rúbaniská – vznikali klčoviská a kopanice, z ktorých sa postupne stala orná pôda. Nikdy sa však nepripísala do urbára k pôde prv pridelenej, a preto po zrušení poddanstva v r. 1848 sa spory o ňu medzi zemepánmi a ročníkmi ťahali bezmála 30 rokov.

Na marcovom sneme 1848 zákonným článkom IX bolo zrušené poddanstvo v Uhorsku. Išlo v podstate o zrušenie služobností  (roboty), desiatku a peňažných poplatkov, vyberaných dosiaľ na základe urbára. Naďalej sa však zachovali mnohé zvyšky feudalizmu, ba postavenie bývalých poddaných sa ešte zhoršilo. Tretí paragraf spomínaného zákona ustanovoval. že tam, kde sa neuskutočnilo oddelenie pasienkov a lesov alebo iné urbariálne úpravy, “naďalej sa ponecháva doterajšia prax pri pasení a užívaní lesa”, t. j. pasienky a lesy zostávajú v držbe zemepánov. Otázky, ktoré zákony z r. 1848 buď čiastočne alebo vôbec nevyriešili, viedli k zostrovaniu situácie v monarchii a dospeli až k Urbariálnemu patentu v r. 1853. Až teraz sa doriešila otázka užívania lesa, pričom táto úprava bola pre oslobodených poddaných životne dôležitá. Otvorene bolo nariadené, že kde už aj predtým poddaní mali právo užívať les (“právo na horu”), má sa pre nich vymedziť plocha lesa, primeraná nájomnému. Jedna celá urbárska usadlosť alebo osem želiarov dovedna mali dostať les v rozsahu od 2 – 8 jutár (1 – 4,5 ha). Aby však bol doterajší úžitok zachovaný a nebolo iného spôsobu na jeho dosiahnutie, mohla sa plocha prideleného lesa zväčšiť až na 12 jutár (6,8 ha). Takto vznikli na Slovensku v prvých dvoch desaťročiach spoločné urbárske lesy a pasienky. Pretože lesy bolí pridelené vcelku pre celú obec, bývalí poddaní. teda tí, ktorí boli pred 1. januárom 1848 zapísaní v urbároch, vytvorili spoločenstvá bývalých urbárnikov (tiež urbarialistov). Z toho vyplýva, že v urbárskych spoločenstvách sa nedala a ani nedá v lese presne vytýčiť hranica prídelu toho – ktorého roľníka, preto sa hovorí len o podieloch a k nim náležiacich hlasoch.

Aby sa uviedlo užívanie oráčin. pasienkov a lesov do súladu s Urbariálnym patentom a zanieslo sa do novovzniknutých pozemkových kníh, boli zriadené urbariálne súdy – pre náš okres to bola trenčianska sedria. Podľa dokumentov zachovaných vo fondoch urbárskych obcí a lesných spoločenstiev trvala činnosť urbariálneho súdu v našom okrese asi 35 rokov – od r. 1860 do roku 1895. Najskôr sa museli vyhotoviť mapy, vymerať a očíslovať parcely, zistiť počet podielnikov (urbárske usadlosti sa v priebehu storočí delili na čoraz menšie čiastky) v jednom katastrálnom území. t. j. Jednej obce, prepočítať veľkosť ich lesného podielu podľa urbára spred r. 1848, spočítať podiely a prideliť jednotlivcom počet hlasov.  Menoslovy podielnikov urbárskeho spoločenstva boli 15 dní po valnom zhromaždení v obci verejne vystavené a potom boli schválené štátnym orgánom (za Rakúsko – Uhorska ministerstvom orby, po vzniku ČSR Krajinským úradom v Bratislave a neskôr lesným oddelením okresného úradu. Menoslovy boli platné asi 30 rokov – najstaršie zachované sú z rokov 1900 – 1906,potom Krajinský úrad v r. 1935 nariadil vyhotoviť nové menoslovy, ktoré mali podchytiť zmeny v urbárskom spoločenstve(úmrtia, súdne rozhodnutia, dedenie, predaj podielov ap.). Na týchto valných zhromaždeniach sa tiež prijímali nové pravidlá o hospodárení s lesným majetkom v nedelenom a spoločnom užívaní bývalých urbárnikov. Presne sa vymedzila činnosť zvoleného predsedu, výboru, lesného hospodára (gazdu), pokladníka a zapisovateľa, ako aj povinnosti a práva členov. Tu sa schvaľovala aj prípadná kúpa lesov od súkromníkov, čí zo susedných obcí, volil sa nový hájnik. Spoločne sa pripravovalo palivové drevo pre podielnikov, zhotovovali sa a opravovali medzníky – chotárne znaky, budovali sa cesty a mosty. Na odborné zalesňovacie práce sa najímali odborníci, ktorých platili zo zisku z ťažby dreva. Iným zdrojom príjmov urbárskeho spoločenstva bol prenájom poľovného práva.

Urbárnici síce les vlastnili, ale jeho ochranu, ťažbu dreva a novú výsadbu museli podriadiť lesnému hospodárskemu plánu, na čo odhliadal okresný úrad. V Beluši na valnom zhromaždení v r. 1933 sa Urbárnici dohodli, že dobytok sa môže pásť len na vyznačených plochách, ktoré každoročne určoval lesný odborník z Okresného úradu v Ilave. Vymedzilo sa tiež hrabanie steliva. pričom sa nesmeli používať železné nástroje. Tráva sa vykášala výlučne na rúbaniskách s použitím kosáka a pod prísnym dozorom výborníka.

Okrem urbárskych spoločenstiev, či bývalých urbarialistov alebo urbárskych obcí (také boli názvy združení) jestvovali i lesné spoločenstvá – tie združovali podielnikov – mešťanov, napr. v Ilave. Zemiansky komposesorát zasa spájal obyvateľov bývalej slobodnej – nepoddanskej obce – napr. Kvašov alebo tzv. kuriálnych poddaných (inak známych aj ako taxalisti alebo cenzualisti či čeľadníci). Títo pracovali pred rokom 1848 na vydelených, ale nie zapísaných pozemkoch panských majerov na základe zmluvy, avšak nájom neodovzdávali v poplatkoch, ale boli povinní odovzdať istý podiel z úrody – čo je prípad obce Malý Kolačín.

V polovici 30. rokov 20. storočia sa objavujú nové združenia – pasienkové spoločenstvá. Vznikali predovšetkým tam, kde bývalí urbárnici vlastnili okrem lesov aj rozsiahle pasienky. Väčšinou boli členmi obidvoch spoločenstiev. nebolo to však pravidlo. Po marci 1939 z rozhodnutia Slovenskej republiky sa všetky urbárske spoločenstvá premenovali na pasienkové, pričom na svojich písomnostiach používali starú urbársku pečiatku. Niekde sa po roku 1945 vrátili k pôvodnému názvu, inde zostali zachované obidve spoločenstvá. Takto pretrvali až do r. 1958; keď podľa zákona SNR č. 2/1958 prešli lesy urbárskych spoločenstiev do správy štátu.

Upravené a skrátené podľa článku “Čo je to a ako vznikal urbár a urbárske právo?“ (Mgr. Jarmila Balážová) .

Uverejnené so súhlasom autorky. Článok vyšiel časopise OBZOR ročník 1995

LESNÍCKY FORTIEL

adminLESNÍCKY FORTIEL

Vážení spoluobčania.

Viete si predstaviť, že by poľnohospodári na Slovensku, alebo tu v našom okolí povedali a tiež aj vykonali to, že nebudú polia ďalej obhospodarovať, nechajú ich na samovývoj a bez zásahu?

No, asi nepredstaviteľné. Veď všetci predsa potrebujeme jesť. A ako by tá krajina o pár rokov vyzerala.

Je to fakt pravda a nikto o tom nebude polemizovať,  špekulovať trieštiť a traumatizovať spoločnosť, nebodaj vytĺkať politický kapitál do predvolebného boja.

 A teraz si predstavte, že na Slovensku, vraj pod tlakom verejnej mienky, netreba v lesoch lesnícky hospodáriť, čiže neťažiť drevo, nesadiť stromčeky, nerobiť výchovu mladých lesných porastov, prerezávky a prebierky mladín  najmä v štátnych lesoch ale postupne aj v neštátnych lesoch. Treba les nechať na samovývoj, bez zásahu človeka  nech máme divočinu pre medveďov, vlkov, hlucháňov. Toto tvrdia tzv. ochranári, enviromentalisti, ekológovia – veď príroda si poradí. 

 Nechcem vás zaťažovať  odbornou lesníckou terminológiou, nebodaj politikou. Nechcem nikoho urážať ani vnášať nevraživosť, pretože jej je nejako čím ďalej viac medzi nami…Ale chcem poukázať na pomaličky sa vytrácajúci  fenomén a to je FORTIEĽ, čo možno pre mladších na vysvetlenie znamená, že mám na niečo, čo robím a nesiem za to zodpovednosť príslušné vzdelanie alebo kvalifikáciu, solídne dlhoročné vedecké a výskumné zázemie, skutočne to vykonávam ako prácu a mám v tom bohaté vedomosti a skúsenosti, alebo ak chcete, tak „šuster drž sa svojho kopyta“. 

Naša krajina je vidiecka prenádherná krajina popretkávaná poliami, lesmi s divou zverou, potokmi a riekami aj napriek tomu, že je na ňu veľký tlak spôsobený antropogénnou / ľudskou / činnosťou, čím ďalej viac abiotickými činiteľmi / zmena klímy -vietor, sucho, povodne / a následne biotickými činiteľmi / podkôrny hmyz, húsenice a pod./. Napriek tomuto všetkému má 41 % lesnatosť, čo nám závidí väčšina európskych, ale čím ďalej viac bohatých ázijských alebo chudobných afrických krajín.  A viete prečo ? Pretože máme VODU. A kde je a bude voda? Predsa tam, kde sú a budú zdravé lesy. A kde sú a budú zdravé lesy? No predsa tam, kde budú vzdelaní, kvalifikovaní  zodpovední a čestní lesníci. Nenápadní uniformovaní zelení chlapi,  ktorí boli prví  ochranári a už niekoľko generácií po sebe dokázali udržať lesy a lesnatosť, ktorú nám svet závidí.

Keď sa človek narodí, rastie, dospieva, starne a zomiera. Keď je zodpovedný, vzdelaný,  poctivý, čestný,  zanechá za sebou stopu vo svojom odbore v ktorom pracoval, v rodine, potomkoch a pod. Pokiaľ bude nezodpovedný voči sebe, svojej práci, kolegom, susedom, rodine tak zdivie, nezanechá po sebe nič.   

Malý stromček, ktorý vzíde zo semena prirodzenou obnovou v lesných porastoch alebo umelým zalesnením človekom, kde sa nedostaví prirodzená obnova, treba ochraňovať proti burine, proti premnoženej zveri, treba ho vychovávať pestovnými zásahmi v každom  jeho vývojovom štádiu rastu, aby mal výškový, hrúbkový prírastok, aby bol zdravý a produkoval nám kyslík,  plnil okrem produkčnej funkcie / drevo / aj všetky ostatné mimoprodukčné,  tzv. celospoločenské funkcie / pôdoochranné, vodoochranné, rekreačné, kúpeľné, športové, hubárske, poľovnícke, turistické a pod./ pre nás všetkých občanov. Tieto produkčné a mimoprodukčné  funkcie lesa sú vlastne plody zdravého lesa na výmere cez 41 % nášho územia pre nás všetkých, ako pšenica alebo zelenina z poľa. A keď dospeje do rubnej zrelosti, čo je okolo 100 rokov v našich podmienkach, tak   sa musí obnoviť, aby jeho potomkovia prebrali štafetu po materských stromoch a znovu od mladých lesných porastov udržali tento kolobeh v prírode. Samozrejme máme na Slovensku lokality, ktoré sú ťažko prístupné, skalnaté, horná hranica lesa, močiarne, alebo extrémne suché, ktoré sú chránené najvyšším stupňom ochrany a nechávajú sa na samovývoj bez zásahu človeka – prírodné rezervácie, chránené územia pod. Ale sme taká bohatá krajina, aby sme čím ďalej viac lesného územia nechávali na samovývoj – nič nerobenie bez zásahu človeka? 

Zoberte si plasty. Sme nimi doslova zaplavení všade ( verejné priestranstvá, odpočívadlá vedľa ciest, potoky, rieky, moria, lesy a pod.). Ťažko sa rozkladajú v prírode, obsahujú rôzne chémie. Jednoducho sme prišli na to, že je už neúnosné pre prírodu  ich ďalej produkovať. Treba ich nahrádzať. A čím ? No boli by sme zlí hospodári, keby sme na to nevyužili domáce zdroje, ešte k tomu obnoviteľné  – cieľavedomým, odborným, vedou a výskumom podloženým lesníckym obhospodarovaním, čiže drevom a výrobkami z dreva. Chcem podotknúť, prírode blízkym a trvalo-udržateľným hospodárením v lesoch. Nie nadarmo sa hovorí, že človek sa narodí v kolíske a zomrie v rakve – z dreva. Chceme sa vracať k prírode, bio a pod. Čo to znamená? Papier na dennodenné použitie, no predsa z dreva. Stôl, stoličky, posteľ, záhradný nábytok, obklady stien, stropov, okná, dvere, hračky, hudobné nástroje a zamyslite sa čo ešte máme z dreva. A to nehovorím o palubných doskách a dverách luxusných limuzín, umelých vianočných stromčekoch.   

Teraz sa nahlas zamyslím. V poľnohospodárstve sme boli voľakedy sebestační. Teraz sa hovorí na 30-50%. Prečo? Bol to nejaký, niekoho cieľ? Je ľahké ísť do Tesca, Liedla, Cauflandu a všetko si nakúpiť…je to pohodlné, komfortné, praktické ……. no  najnovšie sa zamýšľame, cítime a berieme to ako krivdu a za akú cenu /kvalita, bio, naše slovenské ???/. Koľko poľnohospodárskej pôdy nám zarastá, neobhospodaruje sa ako voľakedy? Všetky tie priemyselné parky vyrastajú na najúrodnejších pôdach. A teraz tlak na samovývoj –  nič nerobenie, divočinu s premoženými veľkými    šelmami  na čím ďalej vyššej výmere lesov na Slovensku, že sa pomaly bojíme ísť na huby, rekreanti vo Vysokých, Nízkych tatrách fatrách mimo penziónov a liečebných domov? A čo drevo? Že by osud alebo cieľ bol ako u poľnohospodárov, že ho budeme na 70 alebo 50% dovážať. No!? A to už nehovorím, že ako vysoko vidiecka krajina potrebujeme aj palivové drevo na kúrenie v dedinách bez plynu, na stavbu domov, krovov. Či dovezieme za lacné z Číny, Brazílie, kde sa likvidujú pralesy –  veď to je ďaleko, nás sa to netýka? A čo taká zmena klímy? Možno sa s tým príroda vysporiada sama / za 200- 400/ rokov.

Myslím si, že všetko treba s mierou a zdravým rozumom. Každý extrém je zlý a ťažko sa napráva. Predsa by  malo  platiť, šuster drž sa svojho kopyta a zachovaj FORTIEĽ. Predstavte si, že každý kto leží týždeň, mesiac v nemocnici je zrazu lekár  môže diagnostikovať a nebodaj aj operovať…… Každý kto sa prejde po lese raz za čas, je zrazu lesník…..

Nechcem strašiť ani panikáriť, ale svet je čím ďalej rýchlejší, uponáhľanejší, nervóznejší a rád by som chcel  veriť, že aj múdrejší. Za ropu vojny nebudú. Nahrádza sa postupne alternatívnymi zdrojmi, na ktoré si postupne zvykáme a dovolíme si ich zaplatiť. Bohatí šejkovia z ropy vybudovali luxusné, rozprávkové mestské aglomerácie na piesku, v púšti na kameňoch obklopených vodou, ale akou? Slanou – morskou. Len tak nenápadne, zatiaľ potichu pripomínam, že pitná VODA je život! A kde bude pitná VODA? No predsa tam, kde sú zdravé, prírode blízko obhospodarované, trvalo udržateľné lesy. A teraz ten vytrácajúci sa a zatracovaný FORTIEĽ – také lesy budú tam, kde budú takí  lesníci ako som vyššie už písal.

Verím!

Ing. Jozef Spevár st.

Odborný lesný hospodár

Lesy Obce Nitr. Pravno